„ Po Všechsvätých, pamiatku umučených svätcov a kresťanov – 1. novembra prichádza nám Sv. Martin.
Na Martina (11.11.) hovorila ľudová pranostika o prvom snehu. Deti sa náramne tešili a vyčkávali či príde: “Martin na bielom koni”.
V den Kataríny (25.11.) sa začínali priadky. Na priadky chodievali aj dievčence (najčastejšie od 14 rokov). Za nimi v ”dievocké dni” prichádzali aj mládenci. V taký deň sa spievalo, tancovalo a robili sa rôzne nezbedy. Verilo sa, že v deň Kataríny vyčiňaju bosorky.
Dievky k pradeniu potrebovali kolovrátok, praslicu, vreteno, nespradený ľan a súhlas gazdinej, aby mohli u nej priasť. Pritom si spievali: „Praďteže len pradulienky pojdeme domov. Ktorá najviac napradiete bude gazdinou…..“ Pri tanci s kúdeľou spievali takto: „Kúdelečka, kúdeľa nebudem ťa priasti, radšej pôjdem na tanec nožičkami triasti.“
Najveselšie bolo keď prišli chlapci. Zabúchali na dvere. Jeden z nich bol oblečený za ciganku. Zavolali: “Za horami, za dolami, puštíte nas s Drndoškami”? Dievčatá Drndoškov vpustili a začali sa spolu zábavať, tancovať. Po odchode chlapcov sa dievčatá venovali čarovaniu. Jedna z nich si zobrala metlu a zametaním si pričarúvala muža. Po priadkach – večer, idúcky domov si všetci všímali či neprimrza, lebo platila ľudová pranostika: “Katarína na ľade, Vianoce na blate.”
Malí chlapci pod oknami Katarín búchali na hrnce vinšujúc: „Na deň svatej Kataríny, pospevujú žiaci pilní. Katreny, Katreny, aby sa vám hrnky nebili a kury niesli.“
Občas sa na Katarínu aj “púčkovalo”. A to tak, že sa na odlomeny čerešňový konárik, vložený do nádoby, nosila voda v ústach. Keď konárik do Vianoc rozkvitol, dievčina sa mala do roka vydať. Keď v deň Kataríny do domu vstúpila prvá žena – cudzia, vtedy sa mali po celý rok hrnce rozbíjať. Okrem čarovnej bola Katarínska noc aj veselá. Konali sa zábavy aj veselice.
Krátko po Kataríne bol deň Ondreja (30.11.). Večer sa robili magické úkony – čarovanie. Uvarili sa halušky, či pirohy, v ktorých boli lístky s menami chlapcov. Keď sa dievčine dostal piroh s menom, zvedavo ho otvárala, aby sa dozvedela meno svojho nastávajúceho. Boli aj iné zvyky, tým sa však venovali staršie dievčatá.
V Onrejovský večer sa lialo aj olovo. Roztavené olovo prelievali cez ucho veľkého kľúča do vody. Z odliatku sa veštilo, čo koho čaká ( aké jedlo, aké zamestnanie, či sa dievky vydajú, či nie a za koho). Pri veštení sa vycchádzalo z tvaru odliatku, ale aj z veľkosti a počtu. Keď sa olovo rozdrobilo na nepárny počet, dievča sa nemalo vydať. Pri liatí cez kľúč sa hovorievalo: „Ondreju, Ondreju, olovo tebe lejú. Daj nám Bože znati, či sa budu brati?!“
Verilo sa, že drevo nájdene na Ondreja má čarovnú moc. Na Kysuciach išlo dievča k potoku a v ruke nieslo trochu múky. Pomodlilo sa, ústami nabralo vodu z potoka a vypustilo ju do dlane na múku. Potom cestou miesilo hovoriac: „ Pečiem chleba, nemám dreva, nech mi ho voda prinesie.“ Ak k nej priplával akýkoľvek kúsok dreva, znamenalo to, že do roka bude nevestou.
V zimnom období bol čas pradenia, rozprávania príbehov a rozprávok. Už pri príchode do kúdeľnej izby si dievčence vyberali, ktorého mládenca by rady videli na priadkach. Keď z jeho dvora ukradli drevo na kúrenie v kúdeľnej izbe, celkom iste prišiel.
V pranostikách novembra sa hovorievalo: „Keď sneh na Ondreja dlho leží, len na Gregora do potoka beží“.
Znamenalo to veľkú zimu.“ !
Prípravila: Vjera Baksa
Zdroj:
Zvykoslovie a nová hudobná tvorba pre deti a mládež – Olga Szélesová
METODICKÉ CENTRUM MESTA BRATISLAVY – Dar Domu zahraničných Slovákov- 1997
FOTO: Branka Baksa
- Kolovrátok rodine Zajac
- Priadky v Markovci 2010.
This post is also available in: Slovak
