- 2. Geograficke príznačnosti Markovca, fyziognómia a jazyk Markovčanov
„ 2.1. Geografické príznačnosti – 2.1.1. Umiestnenie: Od stredu okresného mesta Našice smerom na východ, vzdialený 2,5 km nachádza sa Markovec Našický. Spojené sú v smere železničnej stanice 2 km dlhou Ulicou bratov Radićovcov (voľakedy Ulicou kráľa Aleksandra s prerušením 500 – 600 m nevybudovanej časti). Vedľa pravej strany cesty (od Markovca k Našiciam), vydláždený je chodník na ľahší pristúp k železničnej stanici, do ktorej zaviedli aj verejné elektrické osvetlenie. (Vtedy elektrina nebola ani v dedine, ani v súkromných domoch). Markovec sa len podľa svojho geografického umiestnenia mohol nazvať predmestím, v skutočnosti bol veľmi malý. Rovná, 1800 m dlhá ulica (obrázok 9) v smere severozápad – juhovýchod medzi stanicou Našice a štátnou cestou Osijek – Našice s obyčajnou zemnou cestou mala 180 biednych domcov, s ešte biednejšími hospodárskymi budovami. V jeseň roku 1940 podnikli potrebné opatrenia na budovanie tejto cesty (na útraty dediny za eventuálnej pomoci banoviny). No do januára roku 1940 vybudovali len z každej strany ulice po sto metrov. Markovec roku 1940 mal asi tisíc obyvateľov, z toho 99% rímskokatolíckeho vierovyznania.
Tri kilometre na sever sa rozprestiera Velimirovac známy pod menom Selište, 4 km severovýchodne je Jelisavec a 3 km juhovýchodne Vukojevci.
2.1.2. Hory a vodstvo: Najužšie okolie Markovca je väčšinou rovina. 250 m od železničnej stanice, vlastne od južného konca dediny, sa rozprestiera v smere východ – západ prvý svah Krndije, zvaný Kukljaš. Tento malý horský svah obrastený bukovým, hrabovým a dubovým lesom dáva, najmä na jar a jeseň zvláštnu krásu užšiemu okoliu Markovca. Lesom Kukljaš tečie kľukatý Vujnovacký potok, ktorý sa často rozvodní a zvyšok vody zasiela do močiara Fišerov bajer. Tento vznikol z jám po dolovaní hliny na výrobu tehál v tehelni majiteľa Fišera, ktorá tam bola do roku 1932. Na druhom brehu tohto potoka a pri priemyselnej úzkokorozchodnej trati pôda postupne stúpa. Načim iba 150 – 200 m mierne stúpať po vrch horského svahu Kukljaš, ktorý sa tu rozširuje na plošinu. Túto plošinu pre rôzne druhy vysadených jabloní nazvali Jabučik. Ináč je populárnym výletným miestom. Tam možno prísť za najviac 15 –20 minút. Už počas veľkostatkára Pejačevića tento ovocný sad bol dosť starý, lebo ani tento nevkladal mnoho do jeho obnovy. Priestor Jabučika je porastený ihličnatými stromami, čo mu dáva nekaždodenné čaro a krásu počas kvitnutia. Za ihličnanmi pokračujú listnaté stromy. Od Jabučika smerom na západ nachádza sa menšie, ale dosť strmé údolie pod menom Markovský jarok. Kraj medzi Markovským jarkom, dedinou Vukojevci a cestou Markovec – Vukojevci – Podgorač sa volá Vukojevský pašnjak, úradne lug, lebo len pred rokom 1940 tamojší les vyklčovali a celý terén sa premenil na pasienok.
Vujnovacký potok (preteká Kukljašom) po štátnej ceste Markovec – Vukojevci – Djakovo mení svoje meno na Komarovacká rieka, ktorá sa v chotári Porečki Gaj spája s potokom Lapovac, tečie istý čas vedľa trate Našice – Osijek a za Jelisavcom prechádza cez železničnú trať a cestu Našice – Osijek, po ktorej sa spája s Našickou riekou, a táto zasa s Karašicou, prítokom Dravy.
Medzi Našicami a Markovcom chotárna hranica v dedine Markovac ide železničnou traťou Osijek – Našice – Záhreb. Ľavo od označenej čiary sa nachádza vo vlastníctve dediny pôda určená na cintorín (čiže von z dediny). Hranica ide povedľa samej trate až po železničné priecestie a mostík cez potok Našická rieka a zahýna smerom na východ pravým brehom svojho toku až 1 km pred Jelisavcom. Tu zanecháva Našickú rieku a náhle zahýna na juh prechádzajúc štátnu cestu Našice – Osijek po železničnú trať Našice – Osijek. Začína sa od trate, tiahne až do Jelisavských záhumienkov a asi 200 m pred železničnou zastávkou Jelisavec opúšťa trať a naberá smer rovno k potoku Lapovac (obrázok 10). Potom ide hlavne Lapovcom až do priecestia cesty Markovec – Vukojevci. Pri moste necháva Lapovac a zahýna na západ a na 100 – 150 m od cesty ide západným smerom vedľa cesty (na spomenutej vzdialenosti) až po asi 100 m pred mostom, pod ktorým preteká Vujnovacký potok, vlastne Komarovská rieka. Prechádza potom cez cestu Markovac – Našice – Vukojevci a ide smerom k priecestiu železničnej trate Našice – Záhreb, tiahne cez túto cestu, a potom zasa traťou (k ceste Našice – Osijek). V rámci uvedených hraníc chotára sú tieto polia alebo ako to dedinčania volajú rudine, lúky a pasienky: terén medzi Našicami a Jelisavcom, a na sever po hraničnú líniu, ktorú tvorí štátna cesta Našice – Osijek smerom na juh po asfaltku Našice – Vukojevci – Podgorač po most, pod ktorým preteká Vujnovacký potok, vlastne Komarovacká rieka a potok Lapovac je známy pod menom Porečki Gaj. Časť terénu, ktorá sa rozprestiera z oboch strán štátnej cesty Našice – Osijek asi 1000 m po Jelisavec, je známy ako Orašje. Menšia časť územia, vlastne lúka, ktorá je vedľa ľavého brehu Komarovskej rieky, je nazvaná Porečki Gaj – lúka, kým územie z pravej strany spomenutého potoka Komarovce – livade.
Terén medzi Komarovskou riekou a Lapovcom je známy ako Srdjelovec. Jeho časť, ktorá sa nachádza v rohu medzi Komarovskou riekou a Lapovcom, nazývajú Rožec (deminutívum zo slovenského slovka Roh). Južnejšie sa nachádza 5 katastrálnych jutár ornice nazvaných Babić (asi podľa bývalého majiteľa) potom Selske livade, ktoré sú často zaplavené. Na odvodňovanie vykopali kanál Kitušnjak, ktorý vedie vodu do Lapovca. Časť Srdjelovca, ktorá sa nachádza medzi Lapovcom a štátnou cestou Našice – Podgorač nazvaná je Mesarka.
Časti markovského chotára vystavené sú častým záplavám a pre zaplavovanie, najmä na jar, počas topenia snehu a vôd z miernych západných svahov Krndije, ktorú kanály a potoky nemôžu prijať, nemenia sa na ornice, ale zostávajú lúky. Okrem Vukojevského lugu a Komarovskej livady po silných dažďoch záplavám je vystavené aj centrum dediny.
Pôda je zväčša ílovitá a pokrytá brestovačou. Je to horná tenká vrstva pôdy sivotmavej farby, trochu úrodnejšia a priaznivejšia na obrábanie od ílu. Pod ňou sa nachádza hlbšia vrstva ílu, čo neprepúšťa vodu, preto sa tu vytvárajú močiare, ktoré po daždi po niekoľkých dňoch miznú. Vlastne, zrážky sú hlavným problémom úrodnosti pôdy. Nadbytok dažďa spôsobuje záplavy a jeho nedostatok sucho. Z 1.500 katastrálnych jutár, koľko je vo vlastníctve dediny Markovec, 1.200 sú ornice (rudine) a ostatných 300 jutár sú lúky a pasienky. Keďže v dedine žije okolo 1.500 obyvateľov, znamená to, že na jedného pripadá jedno katastrálne jutro orníc, čo nestačí na obživu všetkých obyvateľov. Značná časť obyvateľstva musela preto do robotníckej (sedliacko-robotníckej) triedy. Práve tieto najchudobnejšie vrstvy majú mnoho detí (taký je prípad v celej vlasti). Na priemerný život jednej rodiny s dvoma deťmi je potrebné najmenej 6 katastrálnych jutár ornice a aspoň jedno jutro lúky. Avšak v Markovci väčšina rodín má 4 až 6 detí, čo znamená, že sú ľudia v tejto dedine veľmi chudobní. Jedno katastrálne jutro pôdy (ornice, lúky, pasienky) predáva sa hlavne za 4.000 dinárov.
2.1.3. Klíma: Podnebie je výrazne kontinentálne. Celý kraj je otvorený proti severu, preto z Panónskej nížiny najčastejšie prúdi chladný severák, ktorý narážajúc na svahy požegských hôr, mení smer, najčastejšie v opačný a tým vyvoláva nerovnomerné prúdenie a miešanie vzduchu, preto je užšie okolie dediny vystavené silnejším a slabším vetrom. Každý vietor, bez ohľadu z ktorej strany fúka, obyvatelia nazývajú vieter. Ročné obdobia nazývajú jar, leto, jeseň, zima.
Počas zimy, ktorá oplýva snehom, je najchladnejšie na Hromnice t. j. začiatkom fašiangov. Na jar sú známe Ďurovské dažde. Po letných horúčavách sa stane, že padá ľad, ľadovec. Najteplejšie jesenné dni po Michale volajú sa babské leto.
Podľa rozprávania starších rozlišujú sa hlavne len dve ročné obdobia – leto a zima. Pravý prechod medzi nimi vlastne ani nie je. Po ostrejšej zime nasleduje iba niekoľko stredne chladných a daždivých dní a po nich hneď teplé letné dni. Podobne je to aj pri prechode z leta na zimu.
2.1.4. Flóra : Okolitý kraj je bohatý hlavne na stredoeurópsku nížinnú flóru. Okrem kultúrneho rastlinstva, všetkých druhov obilia, darí sa tu rôznym trávam a korovu, burine. Po poliach, najmä zanedbaných rastie zubača (pýr), ktorú je ťažko vykoreniť. V žite (pšenici) jesto chvoste, vika a kúkoľ. Vedľa ciest vidieť čiernobyľ, šťavinu, divý mak, čiček, titrica (harmanček). Na dvoroch rastie divá paprika, lopúch, habzda, ožina. Vedľa ohrád a ciest početné sú trnky, glog (hloh), čiernice, kolocer (skorocel), šuga (kukučina), svinský korenek (čemerica). Lekvár sa varí z chabzdy, trniek, černíc a šípku. Ako potrava pre ľudí zbierajú sa ešte aj huby a jahody, lesné a záhradné.
Z liečivých rastlín na čaj známe sú repík (jagodnjak) a titrica (harmanček) Na čistenie rán sa používajú trpka, kolocerov list, mačie chvosty, ropov (repový) list. Na podstielku a krmivo sa nepoužíva burina. Podstielka je zo slamy a na krmivo sa používajú účelovo pestované rastliny. Farbenie súkna a vlny sa koná orechovým listom a farbenie kože dubovou kôrou, šiškom a jelšovou kôrou. Domy a ostatné budovy nepokrývajú sa trstinou, rohožou ani šašinou. Rohož sa používa na výrobu húžvy (povrazov).
Na ozdobu pestujú záhradné kvety (Markovčania pre záhradu používajú slovko bašča), ružmarin, zimské ruže (chryzantémy), nochtíky, orgován, pivonku, ľaľiu, tulipán, jorgiňe (georgíny), žabky, rôzne druhy muškatlov a fuksionu (fuksiu).
Na jar sa deťom zhotovujú hračky. Na píšťalku sa používa vŕba, na pukalky a prskalky bez (baza). Obľúbená hračka, ktorú deti samy vyrábajú, je strelka. Z prúta urobia luk, ktorý pripevnia na latu.
Usilovnejší gazdovia vykonávajú jarné čistenie ozimných siatin tzv. stýčekom od chvosta, viky, kúkoľa a sneti. Vlastne, v malej pšenici ich je možné ľahšie a dôkladnejšie vykoreniť ako neskôr; počas žatvy je to prakticky nemožné.
2.1.5. Fauna: Celý okolitý kraj je bohatý na stredoeurópske živočíšstvo. Hoci sa počet lesnej zveriny počas zmenšovania lesných komplexov znižoval, ešte jej je hodne. No, vlci a medvede sú už vykynožené. Keď ide o tzv. vysokú zverinu, v okolitých lesoch jesto jelene, srny a divých svíň, tiež zajacov. Líška, tchor a divá mačka sú mäsožravce, ktoré tu možno nájsť. Jazvec, lasica a kuna už miznú, lebo sa počítajú do škodcov a lov na nich je neobmedzený. Vedľa väčších potokov, v ktorých je hodne rýb, je už zriedkavý vydrí kus. Drobných škodcov a najmä myší a potkanov jesto hodne, ale ani jeden rok toľko, aby spôsobili veľké škody. Všeobecne hovoriac zverina veľká, či malá nezaviní väčšie škody.
Herčok, chrček v týchto krajoch je nie častý, asi pre nízkoležiace územie a ťažké neporózne brestovače, čím sa mu znemožnilo v pôde kopať úkryty.
V okolí jesto hodne rôznych nesťahovavých vtákov a sťahovavých. Vrabec je veľmi rozšírený, preto sa v dedine a po poliach môžu vidieť väčšie kŕdle. Časté a obľúbené sú lastovička a jurík. (Je to lastovička, ktorá buduje svoje hniezda z vonkajšej strany budov). Bocianích hniezd, zvestovateľov jari, v dedine zriedkavo vidieť. V dedine je aj škovránok (nesťahovavý a sťahovavý). Prvý (labtuška) sa počas zimy sťahuje do dediny a sťahovavý včas na jar sa pred bocianmi vracia z juhu. Z nesťahovavých vtákov sú známe sýkorky a žltovolky.
Po poliach, lúkách a lesíkoch sú straky, vrany, havrany, škorce, drozdovia, datele, štiglice, palčeky a v lesoch divý holub, hrdlička a z dravcov jastrab, sova, zriedkavo orel.
Z vtákov v močiari najznámejšie sú divá kačka, divá húska, čapľa, ronka, lyska. V okolitých rybníkoch medzi Jelisavcom a Breznicou sú močiarky, pre ktoré tunajší ľudia nemajú názvy. V potokoch a močiaroch žijú najobyčajnejšie druhy rýb (sumec, kapor, lieň, šťuka, belička a bandar, ostriež) a môžu sa nájsť i raky a korytnačky. Z plazov sú známe ešte dva druhy jašteríc, jašterica zelená a sivá a veľký počet žiab. A to chrastača, kreketuša, katalinka a iné. Obyvateľstvo vie jedine o chrastači, ropuche, že je užitočná, lebo ničí po záhradách rôzne červy. Jedovaté hady nevidieť často, a neútočia ani na dobytok na pasienkoch, ani na ľudí. Najznámejšia je vretenica. Z nejedovatých možno stretnúť užovku a slepúcha, ktorého ľud považuje za hada, hoci patrí jaštericiam. Je tu ešte niekoľko druhov hadov, ale im obyvateľstvo nevie názvy.
Chrobákov v okolitom kraji je mnoho. Na ľudské telo sa usadili vši a blchy a do odevu moľa. V ľudskej potrave sa môžu nájsť rôzne druhy červov, v starej múke moľ. V domoch, a najmä starších a zanedbaných sa javí domáci hmyz, chrobáky a šváby. Dobytok napáda voš kravská a svinská a zeleniny leptir kupusniar (hoci je správne slovko motýľ), buvač a rôzne húsenice. Na pšenici a trávach vidno rôzny hmyz a škodcov, ale im Markovčania nepoznajú názvy. Ľud jedine vie, že motýľ nie je škodlivý, ale užitočný pre roznášanie peľu a že sú škodlivé húsenice, ktoré sa vyliahnu z ich vajíčok. Keď ide o nebezpečný hmyz, známy je stršeň a osa. V záhradách a živých plotoch sa nachádzajú rôzne druhy slimákov ako záhradný púž a sopliak. Potravou žabám sú hlísty, ktoré vychádzajú zo zeme po daždi.
2.2. Telesná štruktúra: Slováci v Markovci sú ľudia strednej výšky, s podlhovastou hlavou, pravidelných čŕt tváre a nosa, s gaštanovými často aj brnčavými vlasmi, tmavšej pleti a sivých očí. Asi štvrtina z nich sú výrazne chlpatí, o 30 percent sú silnejší od domáceho staroosadlíckeho obyvateľstva. Priemerný dospelý chlap má 70-80 kg. Na pleciach môže nosiť do 100 kg. V dedine jesto aj niekoľko neobyčajne silných ľudí. Silu skúšajú udvihovaním kolesa naloženého voza. Koľko môže ťahať pár koní po suchej ceste, toľko môže aj človek zdvihnúť zo zeme. Hovorí sa, že aj voľakedy boli ľudia silní.
Jedna rodina má priemerne 6 až 8 detí. Dospelí zomierajú vo veku 50 až 65 rokov, najčastejšie na suchotiny a deti najviac v prvom roku, a to na črevný katar. Veľmi starých ľudí osemdesiatnikov je dnes oveľa menej ako skôr, lebo sa pre rýchle tempo života skôr vysilia. Skôr žili pokojnejšie. Jednotlivé časti tela: chrbát, krk, palce (prsty), mihalnice, brucho, laby (chodidlá). Človeka s veľkými perami nazývajú gambatý, s orlím nosom kľukatý, s veľkým zadkom ritnatý, s veľkým bruchom bachratý. Plešivého človeka volajú plešivý, šedivého šedivý, hrbatého hrbatý, chromého chromý a hľadiaceho na kríž šurí.
Pre nich je každá choroba jednoducho choroba, chorota. Najobyčajnejšia choroba je zimnica. Totiž, tak nazývajú väčšinu chorôb, s horúčkou. Infekčné choroby ako šarlach, týfus, osýpky, diftéria, javia sa len občas, a to bez ťažších následkov. Vonkajšie a rôzne úrazy: jazva je označenie, plech; vred, poranil sa, ublížil si, stlukol, oporel; opálel. Vnútorné choroby: bolesti hlavy je lúpanie v hlave; angína je keď má hrče (mandľové žľazy bývajú opuchnuté, preto vznikajú hrče); nádcha je prskavica. Keď majú žalúdočné choroby, hovoria, že ich žalúdok bolí; človek s karpinami je kapravý. Ženské choroby: pri menštruácii hovoria, že má čas, dostáva na seba; pri pôrodných bolestiach budúca matka koleso láme. Duševné choroby: bláznivý je človek blázen; aj smutný; sprostý, hlúpy; kretén, karas (v dedine počas výskumov boli dvaja-traja kreténi).
Jazyk: Markovskí Slováci hovoria materinským slovenským jazykom a chorvátskym, ktorý sa medzi sebou prepletajú. Používajú západoslovenské nárečie z okolia Turčianskeho svätého Martina, ktoré je veľmi podobné spisovnému slovenskému jazyku. Pri používaní chorvátskeho jazyka cítiť slovenský prízvuk a miešanie slovenských výrazov. A naopak. V slovenskom jazyku používajú často aj chorvátske slovká. Totiž získal sa dojem, že je v slovenskej konverzácii každé tretie alebo štvrté slovko chorvátske, a naopak. Čoraz častejšie používanie chorvátskych výrazov badať najmä u mladých; títo, napríklad, namiesto správneho Musím zostať doma povedia Moram ostát doma.“
Prípravila: Vjera Baksa
Zdroj: O živote a zvykoch Slovákov v Markovci Našickom, Vesna Baksa
Foto: Vesna Baksa
Obrázok 9:
Vtáčí pohľad na Hlavnú ulicu (Fraňa Strapáča) z 50 m výšky z Papukovho sila v Deň svätej Kataríny 1999
Obrázok 10:
Rybačka na jazere Lapovec dnes
