Okrem vianočného koncertu Strapačovcov 26. decembra 2016 v markovskej Drevenici sa uskutočnila aj oslava 40 rokov práce ich vedúcej a choreografky pani Branky Baksovej. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli predstaviť vám túto neuveriteľne všestrannú a talentom obdarenú ženu.
- 1. Pani Branka, povedzte nám, aké boli Vaše prvé kroky na poli slovenskej kultúry. Kedy ste sa prvýkrát stretli so slovenským folklórom, a čo Vás v ňom tak upútalo, že ste sa rozhodli venovať mu život?
Prvýkrát som sa stretla so slovenským folklórom v Markovci ako dievča, ktoré chodilo do tamojšej základnej školy. Tam sme začali venovať slovenskému folklóru, no vtedy nebolo nijakej inej aktivity ako v dnešnej dobe, takže nám ten folklór bol všetkým. Doňho som sa zapojila ako tanečnica. Pamätám si, že sme prvé 2-3 roky tancovali v modrých sukniach a bielych košeliach, lebo sme nemali kroje. Keď nás prvýkrát navštívil v roku 1978 súbor Oravan z Nižnej, videla som, že je to naozaj krásny folklór, že sú to pestré tance a kroje. Ako roky míňali, rástol aj môj záujem. Niekoľkokrát som sa zúčastnila na kurzoch choreografie. Vtedy som sa dozvedela, že slovenský folklór nie je len to, čo pestovali naši starí rodičia v Markovci, a že je Slovensko taktiež bohatá krajina s 20 folklórnymi oblasťami. Každého roku som sa toho chcela viac a viac naučiť. Čítala som rôzne publikácie a snažila som sa, aby mal aj náš markovský folklór vo svojom repertoári všetky tance z týchto oblastí.
- 2. Máte za sebou už 40 rokov pôsobenia v oblasti slovenskej kultúry. Začali ste ako tanečnica, umelecká vedúca, choreografka, dopisovateľka pre časopis Prameň, a na koniec ste sa stali aj tajomníčkou Zväzu Slovákov, predstaviteľkou slovenskej menšiny v Rade pre národnostné menšiny Chorvátskej republiky, autorkou početných publikácií a, ako sme mali možnosť vidieť na výstave, aj autorkou početných plagátov a pozvánok. Ktorá z týchto úloh je Vášmu srdcu najbližšia a prečo, alebo ktoré časti z každej funkcie by ste zvlášť zdôraznili?
Všetky tieto funkcie sú navzájom previazané. Samozrejme, že mi je najmilšie vytvárať nové choreografie a prenášať to na deti a mládež. A keďže som skončila strednú ekonomickú školu, tak je to prepojené aj s prácou, ktorú dnes vykonávam vo Zväze Slovákov. Keď máme rôzne vystúpenia, tak aj fotím, lebo deti majú iné povinnosti, a potom robím aj plagáty. To sa mi veľmi páči. Medzi tým robím aj propagačné materiály o súbore, rôzne publikácie, lebo mám na to čas, ale aj kvôli tomu, lebo čo nie je zapísané, na to sa aj zabudne. Dúfam, že aj vy mladí budete po mne pokračovať v tejto práci, a že sa o Markovci bude ešte viac písať. Doteraz máme štyri publikácie, a myslím si, že ich v budúcnosti bude ešte aj viac.
- 3. Na programe v Markovci sme si vypočuli, že ste autorkou veľkého počtu choreografií. Mohli by ste nám povedať, na ktorú ste zvlášť hrdá, a z čoho čerpáte inšpiráciu?
Máme okolo 60 spracovaných choreografií. Inšpirácia vôbec nie je problém, keď máte s kým spolupracovať. Členovia súboru a tanečníci, ako sú títo v SKUS Fraňa Strapača, sú samozrejme vynikajúci, takže sa s nimi dá robiť všetko. Trošku je nácvik na začiatku neľahký, ale keď zvládnu kroky, sú potom na to hrdí. Medzi najlepšími choreografiami z posledných rokov je to Horehronský dupák, potom Liptov, Šikovná a choreografia Potulky po Slovensku, ktorú som pripravila pre Zväz Slovákov. S ňou sa Zväz predstavil na 10. prehliadke národnostných menšín Chorvátskej republiky v Záhrebe. V tejto choreografii tancovalo 16 párov z Jelisavca, Iloku, Josipovca a Markovca a hrala im ilocká hudba. Vystúpenie bolo naozaj krásne, a myslím si, že si ho aj diváci v koncertnej hale Vatroslav Lisinski zapamätali, ako aj všetci tanečníci. Potom sú tu aj rôzne detské hry, ako napríklad Pásla kozy na lúke, ktorá dostala cenu na Jánošíkovom dukáte. Niekedy tvorím aj rôzne revuálne choreografie, ako napríklad posledný nový tanec Sirtaky, alebo Cigánske tance. To je pre nás tak trošku oddych, lebo treba každý rok nacvičovať štandardné choreografie a každý týždeň dochádzať na skúšky, a preto niekedy naozaj potrebujeme aj malú prestávku a uvoľnenie, ktoré získavame skrz tieto menej tradičné tance.
4. Kto Vám počas týchto 40 rokov bol najväčšou podporou?
Samozrejme, že je to moja rodina, moja mamka Vera, sestra Vesna, už 24 rokov aj dcéra Vjera, a v minulosti aj zosnulý otec Mijo a babka. Tu je teraz aj synovec Roko a dúfam, že bude aj budúci zať Ivan, ktorý len nedávno začal tiež tancovať. Pri tejto príležitosti im všetkým ďakujem, že ma v tom podporovali.
5. Medzi našimi čitateľmi sa určite nachádzajú milovníci folklóru, ktorí možno pôjdu vo Vašich stopách. Máte pre nich nejakú radu alebo odkaz?
Prvá rada je tá, že všetko čo začnete musíte aj dokončiť. Nie je dobré niečo začať a potom povedať – ja to nedokážem. Dôležité je byť vytrvalý a túžiť po výsledkoch. Každý ten potlesk, ktorý detí dostavajú od publika, každý ich úsmev, to je ten najlepší výsledok práce každého vedúceho, a stojí za to pracovať. Druhá rada je, že musíte mať aj dobrých spolupracovníkov. Chvalabohu, ja som mala dobrých kolegov, kamarátov, členov Výkonného výboru a dobrých tanečníkov. Tu sú aj iní priatelia, s ktorými som spolupracovala, nielen tu v Markovci, ale aj z iných miest a štátov. To sú aj predsedovia iných matíc, predsedovia Zväzu Slovákov, rôzne kultúrne a štátne inštitúcie v Chorvátsku a na Slovensku. Vynikajúca spolupráca je aj s primátorom mesta Našice pánom Žagarom, pričom trvá už viac než 12 rokov.
Pani Branka, ďakujeme Vám pekne za rozhovor a prajeme Vám ešte veľa takýchto jubilejných osláv.
Ďakujem za interview a dúfam, že moji nasledovníci, milovníci folklóru, budú ešte lepší ako ja.
Tatjana Buhová
