U prošlom broju našeg časopisa „Prameň“ imali smo priliku upoznati život i djela naše članice Matice slovačke Markovac Našički Vesne Baksa. Nastojat ćemo Vam u idućih nekoliko brojeva prezentirati ne tako lagan život i običaje doseljenih Slovaka u Markovac Našički koji su na ovim prostorima već više od 140. godina kroz publikaciju izdanu 2002. godine, a koje je imala čak tri izdanja ( 2002; 2003. i 2005. godine). Za „Publikacijom“ svake godine ima sve više zainteresiranih čitatelja, posebno djece i mladeži. Ista je bila izvor, inspiracija – velika pomoć monogim školarcima, studentima, istraživačima, etnolozima, na raznim izložbama kao i kvizovima znanja naših najmlađih – što nas uveliko veseli. Tko zna svoje korijene i prošlost, zna cijeniti i boriti se za opstanak i nadasve uvažavati običaje svih ostalih naroda.
Započeti ćemo dijelom uvoda autorice i nastaviti 1. dijelom tj. kapitolou Publikacije.
„ Úvod – Vesna Baksa, prosinac 2002/2005.
Už viac ako storočie v našickom kraji sú prítomní Slováci, ktorí sa do týchto krajov prisťahovali na podnet šľachtickej rodiny Pejačević. Našli tu novú vlasť, založili dve nové osady – Jelisavec a Markovec Našický a vtkali časť svojej kultúrnej tradície do života tejto časti Slavónie. Ich prítomnosť znamenala novú kvalitu na tomto priestore bohatom nielen na dedičnosť chorvátskeho národa, ale aj všetkých iných nacionálnych entít, známym práve svojou multietnickosťou a multikultúrnosťou. Žiaľbohu, prítomnosť Slovákov a ich prínos k chorvátskej kultúre, dejinám a hospodárstvu zostal neoprávnene dlho mimo záujmu odbornej a vedeckej verejnosti. V snahe tieto nedostatky odstrániť, veľkú úlohu má aj sebaorganizovanie slovenských súborov v osadách, ktoré sú tradične osídlené Slovákmi, ako je Markovec Našický, dedina známa pestovaním slovenského folklóru. Vďaka činnosti Slovenského kultúrno-umeleckého spolku „Fraňo Strapač“, založeniu odboru Matice slovenskej, spolupráci s Ústrednou knižnicou Slovákov v RCh, ktorá má sídlo v Našiciach a vďaka pevným stykom na relácii Slovensko – Chorvátsko, narastala potreba, aby sa časť kultúrneho dedičstva Slovákov z Markovca Našického spísala, zverejnila a tak odtrhla od zabudnutia.
Iste by sa aj voľakedajší markovský učiteľ Andrej Koza tešil tejto udalosti. Veď jeho rukopisy Dejiny Markovca Našického a Etnografická pamätnica boli dlho neprístupné verejnosti, a ich zverejním stali sa zdrojom na lepšie oboznámenie s dejinami našej osady. V týchto dejinách môžete prečítať, ako vznikol Markovec, jeho geografické príznačnosti, údaje o vodstve, podnebí, rastlinstve a živočíšstve, môžete sa dozvedieť čo-to o telesnej štruktúre prvých generácií prisťahovaných Slovákov, o jazyku, ako liečili seba a ako svoje zvieratá, aké náčinie používali v práci, love a rybolove, poľnohospodárstve a pri výkone jednotlivých remesiel. Verne je opísaný dvor a dom, posteľná bielizeň, spôsob prípravy potravín a nakladania s nimi, riad, kurivo, spôsob obliekania, zdobenia a česania. Fotokópie týchto materiálov sa dostali do mojich rúk pri príležitosti osláv jubilea 120 rokov od prisťahovania Slovákov do Markovca. Našla som v nich mnoho zaujímavostí, ktoré som chcela podeliť so všetkými, ktorí zo zvedavosti a lásky k rodnej osade chceli vedieť niečo viac o jej minulosti. Odvtedy som začala zaznamenávať udalosti v Markovci, život jeho obyvateľov a rôzne zaujímavosti zo svojej dediny, vedomá toho, že sme aj my tvorcovia dejín osady, ktorú načim dokumentovane zaznačiť budúcim skúmateľom. Vyzdvihla by som predovšetkým výnimočne zaujímavý fotografický materiál, ktorý dokumentuje text učiteľa Kozu. Sú to recentné fotografie, na ktorých je zaznamenaný dnešný život Markovca, ale zvlášť vyzdvihujem tie fotografie, čo verne potvrdzujú texty napísané pred vyše 60 rokmi, svedčiac, že je časť tradície ešte vždy súčasťou dediny skrytá za priečelím skromných markovských domov. Ďakujem všetkým, ktorí ma ochotne pustili do svojich dvorov a domov. Zvlášť vyzdvihujem pani Anku Korpákovú, (+), tiež Sofiu a Evu Zajacové, (+) ,naše „tety“, ktoré sú vždy ochotné pomôcť činom, radou alebo zaujímavou informáciou.
Zvlášť sa poďakujem Matici slovenskej v Markovci Našickom a Matici chorvátskej Našice, za pomoci ktorej sme príspevok o Markovci Našickom z Našického zborníka vytlačili aj ako osobitnú publikáciu.
Na konci, veľka vďaka aj Ministerstvu vedy, vzdelavania a športu Chorvátska za finančnú podporu pre vydanie tejto publikácie dvojazyčne. Som šťastná, že jej použitím v škole, žiaci slovenskej národnosti tak prispejú k uchovaniu slovenskej kultúry, obyčajov a zvykov. Tak tiež, táto knižočka pomôže čitateľom lepšiemu spoznaniu slovenského a chorvátskeho národa.
Prvé štyri kapitoly predstavujú prepracované rukopisy z roku 1940, ktorých zberateľmi boli učitelia z Ľudovej školy v Markovci (Andrej N. Koza, Katarína M. Kozová, M. J. Jagetić). Materiály pomenovali: Dejiny dediny Markovec Našický a Etnografické pamiatky. Piata kapitola je výsledkom osobného výskumu autorky práce.
- PRISŤAHOVANIE A ŽIVOTNÉ PODMIENKY
Roku 1878 prisťahovali sa na priestranstvo dnešného Markovca prvé rodiny Slovákov katolíkov (Martikan, Zeman, Jamuliak, Tribuliak, Prišč, Drozd (obraz 1 a 2) z okolia Čadce, Novej Bystrice, Žiliny a Trenčína (obraz 3). Ten kraj aj dnes volajú Horniaky, čo je pomenovaním pre tých, čo prišli zo severných krajov Rakúsko-Uhorska, t. j. tí zhora. Totiž šľachtická rodina Pejačević vlastnila ohromné komplexy pôdy v širšom okolí Našíc, vlastne lesy medzi Osijekom a Našicami. Keďže domáci staroosadlíci nemali záujem o ináč namáhavú prácu – exploatáciu lesov, lebo neboli prinútení, veľký župan a chorvátsky ban Ladislav Pejačević pohľadal robotníkov v Hornom Rakúsku a na Slovensku.
Žiaľbohu, mnohí počas aklimatizácie zomreli na zimnicu (najmä starší a dospelí). Vystriedanie horskej oblasti nížinou, plnou barín a močarísk, ťažko porušilo ich zdravie.
Prisťahovaným chudobným a biednym rodinám určili pôdu na založenie budúcej kolónie. Na prvých určených parcelách, asi v strede dediny klčovali prvé dubové a bukové stromy a stavali prvé domy. Prisťahovalci platili za jedno katastrálne jutro záhumienka 50 forintov a stavebný materiál dostávali zdarma.
Osada dostala meno podľa syna rodiny Drozdovej. Jeho narodenie roku 1880 bolo nielen veľkou radosťou pre rodinu, ale aj pre celú dedinu. Veď on bol prvým dieťaťom narodeným v dedine, a keďže to bolo aj prvé mužské dieťa, verili, že to celej dedine prinesie šťastie. Grófka Gabriela, Ladislavova manželka, bola jeho krstnou mamou a dala mu meno Marko podľa svojho predčasne zosnulého syna. Tak aj dedinu nazvali Markovec.
Táto grófka roku 1892 dala postaviť sochu svätého Marka, presne v strede dediny (obrázok 4), asi tam, kde je vybudovaný prvý dom prisťahovalcov. Ohradený je štvoruholníkovou ohradou a do každého jej rohu posadili jednu lipu.
Markovskí Slováci v zime klčovali lesy veľkostatkára Pejačevića a od jari do jesene vykonávali poľnohospodárske práce na majetkoch tohto istého pána. Zárobok im vyplácali časťou v naturáliách (pšenica, potravné články, stavebný materiál) a časťou v peniazoch. Vyúčtovanie (tzv. komput) sa konalo raz ročne – v januári. Každá rodina sa snažila denne na námezdnú rabotu (robotu) na pánov majetok vyslať aspoň jedného člena rodiny. Pečat, peňažná odmena za vykonávanú dennú prácu bola 4 seksery.
Počas prvých troch rokov ako osobitnú odmenu za klčovanie lesov dostávali vyklčovaný pozemok bezplatne na používanie. Po trojročnom období platili za každé katastrálne jutro vyklčovaného pozemku 5 forintov ročne. Táto árenda bola zvýšená roku 1900 prvý raz na 6 forintov ročne, roku 1901 na 7, a tak postupne až do roku 1919, keď prišla na – 20 forintov ročne.
Sedliaci žili životom podobným životu stredovekého sedliaka – poddaného. Počas volieb do saborov, zhromaždení boli povinní hlasovať za veľkostatkára Pejačevića. Keďže boli od neho materiálne celkom závislí, museli mu byť poslušní a verní. Boli mu povďační za to, že im dával najnevyhnutnejšie prostriedky na skromný život. Aj napriek všetkému boli mierni a spokojní, najmä starší. Takej mentalite dopomohol feudalizmus, na ktorý si zvykli aj na Slovensku.
Markovčania nemali nič okrem záhumienka, na ktorom vystavali skromné domy s ešte skromnejšími hospodárskymi budovami a kúskom záhrady. Po tom, ako sa po ukončení čiastočného klčovania lesných území zjavili ornice, dostávajú ako náhradu ušlého zárobku ako lesní pracovníci do nájmu toľko ornice (rudine), koľko rodina mohla obrobiť. Počet udelených katastrálnych jutár závisel od počtu členov. Priemerne dostávali po 6 katastrálnych jutár, najviac 10. Zvyšok voľného času trávili na majetku zemepána (na tej časti, ktorú obrábal vo vlastnej réžii) ako námezdní robotníci.
Po zakončení 1. svetovej vojny (1914 – 1918) vidia sa obrysy nového sociálneho zriadenia. Očakávala sa zahlásená agrárna reforma. Aby sa vyhli nepriaznivým následkom tejto reformy, Pejačevićovci začali predávať časť svojich majetkov, a to hlavne kolonistom (obrázok 5); ak kolonisti nemohli kúpiť v hotovosti, umožnená im je kúpa na splátky. Jedna rodina kúpila najviac do 10 katastrálnych jutár, no mnohí pre zlé finančné možnosti kupovali aj pod potrebné minimum. Žiaľbohu, aj holdovanie alkoholu, ktoré bolo typické pre chudobnejšie vrstvy slovenského obyvateľstva, dopomohlo k úpadku jednotlivých rodín. Tieto svoje pozemky, aby získali peniaze potrebné na tento neduh, predali zámožnejším rodinám, preto je dnes v dedine viacej poľnohospodárskych robotníkov ako gazdov (roľníkov). Synovia týchto rodín šli na remeslá, najmä murárske. No všetkým sa nevydarilo stať sa samostatnými remeselníkmi, ale robili ako robotníci u druhých remeselníkov v okolitých mestách.
Počet domácej inteligencie je skromný. Traja ľudia so zakončenou strednou školu (kňaz, stavebník aj obchodník) odišli do sveta, takže dedina z nich ani nemá nejaký priamy úžitok. Vďaka blízkosti Našíc niektorí bystrejší žiaci navštevujú meštiansku školu a po zakončenej druhej triedy či štvrtej prechádzajú na obchodnú alebo remeselnícku. Niekoľko Markovčanov robí na železnici.
Od založenia dediny až do roku 1940 dedinu riadil dedinský výbor na čele s richtárom. Richtár zvoláva dedinčanov na dedinské schôdze, oboznamuje ich s novovzniknutými potrebami dediny a žiadosťami jednotlivcov a riadi aj celé zhromaždenie. Richtár je splnomocnený predstaviteľ dediny v Obecnej rade obce Našice – trg a jeho výkonný orgán. Do spomenutej Obecnej rady obyčajne volia po štyroch poslancov z dediny Markovec.
Nočného strážcu, bochtera, ktorý stráži nočný pokoj v dedine, platí dedina z vlastných prostriedkov.
Roku 1904 splnili príkaz dedinského zhromaždenia, aby sa cez dedinu z oboch strán ulice vybudovali chodníky. Toho istého roku vysadili cez dedinu dva rady jabloní. Tieto sadenice pre nezodpovedajúcu pôdu dnes väčšinou zhynuli. Boli totiž vysadené v bývalom kanáli.
Markovský dobrovoľný hasičský spolok založili roku 1907 ako filiálku našického spolku. Samostatnosť získal roku 1923 po vykonanej reorganizácii. Toho roku za pomoci dediny hasiči vystavali spolkový dom, v ktorom sa konajú aj dedinské schôdze. Prvú veľkú požiarnickú striekačku (obrázok 6) spolok zabezpečil roku 1925 za 25.000 dinárov.
Maďarský Juliánsky spolok za pomoci MÁV ( Magyar Allamvasutak , Maďarská železnica) vystaval roku 1912 na kultúrno-propagačné ciele na stanici Našice (vedľa pravej strany cesty Našice – Djakovo) 50 metrov dlhú jednoposchodovú budovu (obrázok 7), v ktorej do roku 1918 bola takzvaná „maďarská škola“. Vybudovaná bola (na ten čas) podľa najmodernejších stavebných školských štandardov a vybavená veľmi komfortne: 10 učební dimenzií 10×6,20×4,20 m, priestranné chodby, vodovod, anglické záchody, veľká gymnastická sieň. Táto sieň slúžila v nedeľu a počas sviatkov ako modlitebnica. O rok neskôr na nádvorí tejto budovy vybudovali menšiu jednoposchodovú budovu so štyrmi komfortnými bytmi pre učiteľov. Jediným nedostatkom školskej budovy je, že jej priečelie je obrátené na sever. Do tejto školy chodili väčšinou deti železničiarov. Markovské a našické deti do tejto školy nešli, lebo si ich rodičia boli vedomí jej cieľa – propagandy maďarskej vysokej kultúry. Počas prevratu roku 1918 škola prestala pracovať. Moderný nábytok a iný inventár väčšinou odniesli a budova zostala takmer prázdna a pustá. Už toho istého roku budova prešla do majetku Juhoslovanských štátnych železníc, vlastne Riaditeľstva železníc v Záhrebe, ktorá ju adaptovala na obytné účely pre svoj personál. Len dve učebne v pravom krídle prízemia vydali do nájmu novozaloženej škole v Markovci roku 1922. Neskôr, asi roku 1933, do podnájmu bola daná ešte jedna učebňa na poschodí, ktorú využívala do roku 1935 miestna Sokolská čata. Už roku 1936 spomenutá učebňa po adaptovaní a rozšírení dvojtriednej školy na trojtriednu prechádza do užívania školy.
Roku 1913 vybudovali naproti soche svätého Marka malú kaplnku, ktorú roku 1923 venovali taktiež svätému Markovi, patrónovi dediny. Práce vykonávali sami Markovčania (obrázok 8) a všetok stavebný materiál daroval gróf Teodor Pejačević. Z vlastných prostriedkov dedina roku 1922 zabezpečila zvon hmotnosti 41 kg. V Deň svätého Marka (25. apríla) toho istého roku bola v tejto kaplnke prvá svätá omša. Odvtedy sa v tento deň oslavujú cirkevné dedinské hody. Pred omšou sa koná markovská procesia za posviacky pšenice. Obraz svätého Marka na oltári venovali v roku 1927.
Rozhodnutím Pokrajinskej správy pre Chorvátsko a Slavóniu Oddelenie pre osvetu a náboženstvá od 22. septembra roku 1922 číslo 37.189/922 sa otvorila 13. novembra toho istého roku dvojtriedna nižšia ľudová škola. Od založenia do 25. novembra roku 1935 v nej úradoval učiteľský manželský pár Josip a Darinka Radanićovci. V ten deň preložili na túto školu manželov Andreja a Katarínu Kozovcov. Keďže Slováci v Markovci boli dovtedy ponechaní asimilácii a národnostnému zániku, učiteľ Koza, Slovák, dostal za úlohu národne ich uvedomiť. Bolo to na iniciatívu kultúrnych inštitúcií juhoslovanských Slovákov z Báčky a Sriemu. Koza hneď začal s prípravnými prácami na schválenie menšinového školského úseku, ktorý otvorili rozhodnutím Ministerstva osvety z 25. januára roku 1937. S prácou začal 3. marca toho istého roku pod vedením učiteľa Andreja Kozu. Otvorením jedného menšinového oddelenia v slovenskom jazyku dvojtriedna škola je rozšírená na trojtriednu. Dovtedajší národný spánok zamenili živým záujmom o podniknutú akciu poslovenčovania hodne odnárodnených Slovákov. Žiaľbohu, domáci staroosadlíci sa vzpierali tejto národnej obrode. Chorváti zhromaždení v politickej strane HSS mylne považovali obrodenie Slovákov za zámienku, v ktorej sa koná v prospech JRZ (Jugoslovenska radikalna zajednica), strany ktorá bola protichodná HSS. Žiaľ, markovskí Slováci sú chudobní bez vlastnej identity a kultúry (k čomu aj sami dopomohli), preto ich domáci Chorváti nerešpektujú, dokonca sa im posmievajú.“
Prípravila: Vjera Baksa
Zdroj: O živote a zvykoch Slovákov v Markovci Našickom, Vesna Baksa
Foto: Vesna Baksa
